Spomienky na Jána Melkoviča

Foto: www.k2studio.sk

Foto: www.k2studio.sk

Spomienka č. 1 - A. Ištván
Bolo to presne v roku 1966 vo Vysokých Tatrách. S bratrancom Jánom sme si naplánovali dvojdňovú túru s hlavným cieľom vystúpiť na Lomnický štít (2633 m). Bolo leto, dni dlhé, vyhliadka počasia dobrá a my, plní energie. Veď sme mali 22 až 23 rokov. A prišiel náš deň, ešte v noci cestovanie do Tatranskej Lomnice, odtiaľ pešo k Skalnatému plesu do Lomnického sedla a odtiaľ sprevádzaní kamennými „mužíkmi“ k jedinému vtedy lanovkovému stožiaru a odtiaľ reťazami na „Lomničák“. Po chvíľke dojatia z vydareného výstupu pokračujeme v ceste: Skalnaté pleso – Hvezdáreň – Veľká Svišťovka – Chata pri Zelenom plese (býv. Brnčalova) – Kežmarská chata. Je temer tma a my zjednávame s chatárom nocľah. Máme ho a tak schádzame riadne vyťahaní na teplý čaj do takmer prázdnej (vzhľadom na pokročilý čas) jedálne. Pri vyhodnocovaní dňa a plánoch na zajtrajšok zisťujeme, že v jedálni sme už iba traja. Ten tretí v rohu gestikuloval a za sprievodu nejakého „mrmlania“ si stále niečo zapisoval. Brali sme ho športovo a šli spať. 
Ráno na druhý deň sme vyšliapali na Ždiarsku vidlu (2141 m) ešte turistickým chodníkom a vrátili sme sa späť na „Kežmarku“. Bolo poludnie. Chatára sme sa pred odchodom domov spýtali na neznámeho človeka z večera. Dozvedeli sme sa, že je to hudobník a skladateľ a že chodí na „Kežmarku“ dosť často tvoriť. Ešte nám prezradil, že je to Janko Melkovič a že býva v Bratislave. A že jediná jeho výstroj v „kletráku“ (batôžteku) je notový zošit, pol tucta ceruziek s gumou a nejaké maličkosti pre inšpiráciu. 
Čírou náhodou Jano odchádzal z chaty pred nami do doliny Kežmarskej Bielej vody a my pomaličky za ním. Zišli sme k Šalviovému prameňu a občerstvovali sa jeho krištáľovo čistou vodou. V tichu doliny zrazu znova šum. Po chvíľke sme zistili, že je to už náš známy Janko Melkovič. Po oficiálnom pozdrave nás hneď spovedal. Kde sme boli a odkiaľ sme. Keď sme odpovedali, že zo Starej Ľubovne, nasledovali ďalšie otázky. Ako sa voláme a či poznáme toho a toho. Po overení skutočnosti sme si potykali a po celej ceste do Tatranských Matliarov a do Tatranskej Lomnice k vlaku spomínal Starú Ľubovňu, kamarátov... a s veľkým dojatím a láskou.


Spomienka č. 2 - Anna Melkovičová
Janko Melkovič sa nedokázal na nikoho hnevať, on slová ako hnev, ani nepoznal... Mal obrovskú chuť do života - takto zhrnie Anna Melkovičová zo Starej Ľubovne svoje spomienky na známeho hudobníka, skladateľa a herca, v znamení ktorého sa nesie rok 2009 v Starej Ľubovni. Rodinu spájalo príbuzenstvo. Otec manžela pani Anny bol bratom starého otca tohto známeho člena Radošinského naivného divadla a veľkého „bohéma“, ktorý jednoducho voňal „človečinou“.
Málokto vie, že jeho starý otec sa narodil a žil v Starej Ľubovni, bol to známy kožušník. Jankov otec bol zas učiteľom, ale vlastne všestranne nadaný, krásne maľoval... Neskôr sa rodina presťahovala do Spišskej Novej Vsi a potom do Bratislavy. Dokonca sa tam, v hlavnom meste vrátil k povolaniu svojho otca, ku kožušníctvu. A Janko? Mal jednu sestru Evu, akademickú maliarku, dve manželky, jednu životnú partnerku a päť detí. Celý život, ktorý predčasne v 65. roku ukončila zákerná choroba, sa ale do Starej Ľubovne nesmierne rád vracal. Trávil tu hlavne dovolenky a spríbuznená rodina Antona Melkoviča mu rada poskytovala zázemie pre oddych. Domáca pani Anna bez váhania pohostila aj jeho kolegov z Radošinského naivného divadla. „Hrali v Kežmarku a Janko mi zavolal, aby som uvarila džatky. Pýtala som sa – Pre teba? A on že nie, že tak pre 12-15 ľudí,“ usmieva sa aj dnes A. Melkovičová. Napokon vtedy na slávne džatky pani Anny, ktoré maestro vychvaľoval aj v interview pre médiá, prišli „len“ piati hladní Radošinci, ale odchádzali aj s výslužkou pre ostaných. 
Prosto návštevy bratranca „z druhého kolena“ boli vždy sviatkom. Dom sa vraj rozžiaril veselosťou, nechýbala harmonika... „Moja sestra hovorila, že Janko, keď ju zobral do rúk, už hrala sama,“ hovorí A. Melkovičová. 
Napokon, veľa sa tiež nevie o tom, že jeho pieseň vyhrala druhé miesto na Bratislavskej lýre, ešte v jej prvých ročníkoch. Dnes by toho boli plné médiá, vtedy to vedela len najbližšia rodina. To, že je to hudobný zjav však tušili už vtedy. „Ja vlastne ako nehudobník som zažila Janka hrať na klavíri pieseň Guraľu na pohrebe jeho otca v Spišskej Novej Vsi a poviem vám, ostala som s otvorenými ústami, naskakovala mi husia koža. Bolo to úžasné,“ pripomenie pani Anna. Tiež nám prezradila jeho skrytú túžbu – chcel zložiť omšu v modernom ponímaní. Žiaľ, nestihol. Zostali po ňom fotografie i krásne spomienky. „Vždy keď k nám prišiel, chcel toho veľa obísť. Chodil na Osly, Jarabinský prielom.... Miloval Starú Ľubovňu, Tatry, Slovenský Raj. Z potuliek si nosil domov plno všelijakých kamienkov.“  
Taký prosto bol, tešil sa z maličkostí a taký zostane naveky v mysli Anny Melkovičovej „ich“ Janko.

Spomienka č. 3 - Bohumír Bachratý
Janko bol priateľom mnohých a mnohých umelcov, muzikantov, hudobníkov, „kumštírov“... Poznal som ho celé roky, bývali sme v jednom dome 15 rokov a bol som aj pri tých jeho posledných rokoch života. Vedeli sme veľa o sebe, chodil na naše výstavy, vernisáže... 
Veľmi ma teší, že jeho pamiatku obnovíme tu v Starej Ľubovni, ku ktorej bol viazaný cez detstvo, starých rodičov i rodičov a ku ktorej sa aj on hlásil. Bude tu predovšetkým priestor na jeho fotografie, notové záznamy, divadelné fotografie, predmety z jeho osobnej zbierky, ale aj také drobnosti akými sú popolníček, jeho hrnček...to všetko bude pripomínať, že bol s nami. Tých vecí je tak veľa, že by sme naplnili aj 4-5 miestností. Máme k dispozícii len dve, bude tu teda len výber, musíme urobiť selekciu. Nebudú tu len veci, ale aj audiovizuálne dokumenty, hudba, slovo a v tom všetkom predovšetkým duch Janka Melkoviča. 
Lebo on bol jedinečný. Živo si spomínam ako sedel až melancholicky v kaviarni na Korze vedľa divadla (nevedno ako dlho) a keď sme sa ho pýtali: Čo robíš? Povedal: „Chystám sa napísať hit!“ My sme sa pýtali: „Aký?“ A on, že bude sa volať, „Jediná je moja túžba prejsť ropovodom Družba.“ 
V Jankovi bolo jednoducho niečo krásne (aj napriek tomu, že sa mu niektoré veci nepodarilo udržať celkom na uzde), neskutočný entuziazmus, úžasná človečina. Bol to krásny človek.       

 

Partneri

Partnerské mestá