POZVÁNKA NA ZAUJÍMAVÚ VÝSTAVU DO GALÉRIE PROVINČNÝ DOM
SOĽNOBANSKÁ ČIPKA - Výstava potrvá do konca marca.
Soľnobanská čipka vznikla v jednej z častí mesta Prešov, v Solivare, kde žili ľudia zaoberajúci sa ťažbou soli. Muži tu pracovali v bani, pri varení soľanky, skladovaní a balení soli. Táto práca však nepostačovala na to, aby rodinu uživila po celý rok, a tak si ich ženy začali privyrábať paličkovaním. Paličkovať sa učili už deti, ktoré takýmto spôsobom pomáhali rodine.
Ako sa čipka na Soľnú Baňu dostala, hovoria len legendy. Podľa jednej šľachtická rodina Soósovcov, ktorá vlastnila soľnú baňu aj budovy, v ktorých sa soľ spracovávala, vydávala dcéru do Talianska. Aby dcéra bola svojou výbavou na úrovni talianskej rodiny, pozvali talianske čipkárky do Soľnej Bane, aby jej výbavu vyrobili. Miestne ženy sa od nich vraj paličkovať naučili a podľa všetkého získané zručnosti aj naďalej rozvíjali. Podľa druhej legendy došlo v bani k nešťastiu a pri zaplavení bane zahynul mnoho baníkov. V tom čase sem Mária Terézia poslala čipkárky, ktoré mali učiť tunajšie ženy, vdovy, robiť čipky, aby mohli uživiť svoje deti. Možno nie je kúsok pravdy ani v jednej z legiend a možno sú pravdivé obe. Archív v Soľnej Bani bol po skončení druhej svetovej vojny spálený, a preto je ťažké sledovať historický vývoj čipky na tomto mieste. Najstaršie čipky sú známe z konca 16. storočia. Podobne ako v iných európskych krajinách, aj na Slovensku čipka zažívala obrovský rozmach. Od 17. storočia sa čipkárstvo v našich krajinách rozšírilo tak, že sa mestské vedenia snažili o zabrzdenie tejto činnosti. Napríklad mesto Kremnica zakázalo dospelým dievčatám paličkovať, pretože "ľahký jednoduchý zárobok vedie k nezodpovednému životu". Na začiatku 18. storočia naše mestá z dôvodov "preháňania parády" v obliekaní vydávali štatúty k obmedzeniu nosenia čipky. Väčšina čipiek zámožných žien z Prešova a okolia bola urobená v Soľnej Bani. Aj samotné solivarské dievčatá mali v lepších časoch výzdoby z čipky na svojich slávnostných odevoch. Na prelome 18. a 19. storočia mávali solivarské nevesty svadobné šaty zložené z kusov paličkovanej čipky. Okrem toho sa robili čepčeky pre batoľatá a ozdobné časti do čepcov pre sedliacke ženy okolitých dedín. Pod vplyvom historických a spoločenských zmien došlo k zmenám v obliekaní a poklesu záujmu o čipku. V roku 1885 si soľnobanská čipka získala pozornosť na celokrajinnej výstave. Učiteľ budapeštianskej umeleckej akadémie vo Viedni, Rejto Sándor, sa dokonca pokúsil o vznik čipkárskej školy v Soľnej Bani. Jeho pričinením v roku 1889 škola vznikla, avšak po 5 rokoch aj zanikla.
V Soľnej Bani sa paličkovali rôzne typy čipiek. Boli to čipky čepcové a čipky pánske. Produkcia pánskych čipiek sa vyvíjala s dopytom a módou, pričom módu v našich krajinách určovala Viedeň. Podľa toho mala šľachta záujem skôr o čipky biele. Do dečiek sa dávali okrem bielej aj štyri ďalšie farby a to modrá, červená, zelená a žltá. Veľa vzorov sa robilo na metre. Tieto, tzv. mnohopárové čipky, sa vyrábali v pásoch, z ktorých sa potom odstrihla požadovaná dížka a na Slovensku sú známe aj ako čipky banícke.
Čipkárky sa na jednotlivé čipky špecializovali. Napríklad "Čepčarky" robili čipky na čepce, ktoré sa nosili zrejme ku kroju. Čo sa týka motívov, môžeme hovoriť o geometrických a kvetinových. Figurálne sa vyskytovali v coločipkových motívoch (postavy žien, vtáčiky) a pravdepodobne vznikali v 18. až 19. storočí. Bývali len bielej alebo béžovej farby.
Na paličkovanie sa používal valec plnený pilinami alebo pilinami miešanými s pieskom. Veľmi veľké vankúše sa plnili tzv. "morskou trávou", ktorou sa plnili matrace alebo senom, ktoré potom zaťažili ešte kameňom. Ako podstavec slúžilo sito na múku. Paličky robili miestni muži ručne, alebo na domácich tokárňach. Bývali často zo slivkového, čerešňového a orechového dreva, ktoré po čase pekne stmavlo a lesklo sa. Tieto paličky príjemne sedeli v ruke a boli aj dostatočne ťažké. Paličkovalo sa na kartónoch, kde boli vzory vypichané, či nakreslené v kontúrach. Čipkárky nemali vzdelanie a tak vzory neboli rozkreslené technicky a ani geometricky správne. Niekedy si čipkárka zapísala počet párov.
V súčasnej dobe na staré tradície výroby Soľnobanských čipiek nadväzuje spolok Soľnobanský čipkársky cech z Prešova. Jeho členovia sa pokúšajú oživiť výrobu tradičných čipiek a zúčastňujú sa rôznych kultúrnych podujatí doma aj v zahraničí, vystavujú svoje hotové práce a predvádzajú proces vzniku čipky. Robia tiež repliky starých čipiek a zbierajú staré vzory.
