História

Stará Ľubovňa

Obdarené je prírodnými klenotmi. Ak k nim pridáme pamiatky, dostávame neopakovateľný obraz súčinnosti čohosi nadprirodzeného a ľudského umu.... Reč je o meste Stará Ľubovňa a jeho okolí. Strategickú polohu tohto kraja si všimol už rímsky cisár Marcus Aurelius, ktorý tu chcel po zriadení provincií Marcomania a Sarmatia, posunúť hranice Rímskeho impéria.

Akoby centrálnu os severného Spiša vytvára rieka Poprad, prameniaca pri Popradskom plese. Kľukatí sa k Dunajcu, aby sa spolu s ním prostredníctvom Visly dostala k Baltickému moru. Je to jediná rieka, ktorá si svojim korytom prehrýzla cestu Slovenskom k severu. Výhodnú polohu územia si všimol už človek v staršej dobe kamennej, i keď prvé stopy života pochádzajú z oveľa skorších dôb. Sú to skamenelé schránky ulitníkov nájdené pri hrade Ľubovňa, ale aj v lokalite ďalších troch obcí.

Avšak za najstaršiu stopu o osídlení mesta Stará Ľubovňa človekom sa považuje nález sivého radiolaritu, predbežne datovaný do stredného úseku staršej doby kamennej - paleolitu. Najstaršia listinná zmienka o Starej Ľubovni je z r. 1292. Nesporné však je, že existovala už skôr. Po postavení hradu Ľubovňa sa obec zmenila na podhradie a tým sa zväčšil jej význam.

Pre rozvoj mesta bol významný rok 1364, kedy Kráľ Ľudovít I. udelil Starej Ľubovni dve privilégiá. Prvou listinou ju povýšil na kráľovské mesto s právami aké používalo mesto Košice a Budín. Druhou listinou z 13.októbra 1364 dal mestu široké výsady pri vydržiavaní výročných trhov. Ďalší vývoj podstatne ovplyvnilo zálohovanie územia poľskému kráľovi v r. 1412 - 1772.

Mesto sa stalo známym hospodárskym a kultúrnym centrom. Po skončení zálohu mesto stratilo výnimočné postavenie, opustili ho úradníci a šľachta. Stará Ľubovňa sa stala centrom len širšieho okolia. Aj dnes tvorí historické jadro pravidelné námestie obdĺžnikového tvaru s meštianskymi domami s renesačnou dispozíciou a neskoršími barokovými a klasicistickými úpravami. Dominantou námestia je Kostol svätého Mikuláša pochádzajúci z obdobia okolo r.1280 a Provinčný dom - bývalé sídlo gubernátora zálohovaných spišských miest, v r. 1639 prestavané v renesančnom slohu.

Hrad Ľubovňa

Na vápencovom brale, v nadmorskej výške 711 m, sa nad Starou Ľubovňou vypína kamenný hrad, postavený na prelome 13. a 14. storočia. Prvá písomná zmienka dokumentujúca hrad Ľubovňu ako jeden z kráľovských hradov je z r. 1311. Najstaršiu časť hradu tvorí veža a palác. V 15. storočí bol hrad v záujme zlepšenia obrany dostavaný o ďalšie veže a bastión. V r. 1553 hrad úplne vyhorel. Jeho rekonštrukcia, počas ktorej bol postavený aj nový palác, sa skončila v r. 1642. V roku 1655 - 61 v ňom boli pred Švédmi ukryté poľské korunovačné klenoty.

Po skončení poľského zálohu v r. 1772 hrad chátral. V roku 1412 si uhorský kráľ Žigmund Luxemburský požičal od poľského kráľa Vladislava II. Jagelónskeho 37 000 kôp českých strieborných grošov, za čo mu dal do zálohy 13 spišských miest zo saskej provincie, 3 kráľovské mestá Starú Ľubovňu, Podolinec, Hniezdne, hrady Ľubovňa a Podolinsky hrad spolu s obcami patriacimi do hradných panstiev.

Keďže Žigmund peniaze nevrátil a neskôr Poliaci odmietli vrátenie požičanej sumy, ostali mestá a obce v poľskom zálohu 360 rokov, až do roku 1772. Založené mestá a obce ostali súčasťou Uhorska. Poliaci mali len právo vyberať dane a poplatky a spravovať územie. Sídlo správy bolo na hrade Ľubovňa.